Tehla v dobe rímskej

Pridal Laterarius (laterarius) dňa 03 Nov 2011
Dejiny tehliarstva >>

Igor Bazovský

 

 

                     Hoci vo vyspelých oblastiach na Blízkom východe a v Stredomorí poznali tehlu už dávno pred vynálezom písma, v niektorých častiach sveta zostávala dlho neznámym stavebným materiálom. V severnejších oblastiach Európy, ktoré značne zaostávali za vývojom na juhu, sa s použitím nepálenej tehly po prvýkrát stretávame až na prelome 6. a 5. storočia na opevnenom sídlisku Heuneburg v južnom Nemecku. Sídlisko na hornom toku Dunaja udržovalo čulé obchodné styky so stredomorskou oblasťou. Dodnes nie je jasné, či tehlové múry opevnenia sú dielom cudzích staviteľov, alebo domácich remeselníkov, ktorí sa zoznámili s cudzími technikami.
               Na rozvoj tehliarstva v severnejších oblastiach Európy mal rozhodujúci vplyv rozmach novej veľmoci – Rímskej ríše. Spočiatku sa jej rozpínavá politika sústredila len na oblasti okolo Stredozemného mora, ktoré Rimania neskôr hrdo nazvali „Mare nostrum“ – naše more. Výbojmi Gaia Iulia Caesara v Galii začal okolo polovice 1. storočia pred Kr. postup Rimanov na sever. Rímsku rozpínavosť zastavilo až zničenie troch rímskych légii Germánmi v Teutoburskom lese v roku 9 po Kr. Zo strategických dôvodov sa novými hranicami ríše v Európe stali dva veľtoky – Rýn a Dunaj. Aby zabránili koristníckym  nájazdom barbarov opevnili Rimania tieto prirodzené hranice reťazou vojenských pevností. Len v oblasti medzi Rýnom a Dunajom vybudovali súvislé opevnenie. 
              Posunutím hranice Rímskej ríše k Dunaju sa dnešné územie Slovenska ocitlo na rozhraní dvoch civilizácií. Územie zadunajskej časti Bratislavy (Petržalka, Jarovce, Rusovce a Čunovo) sa stalo súčasťou rímskej provincie Panónia, zatiaľ čo severne od Dunaja žili rôzne barbarské kmene. V Panónii čoskoro vznikajú mestá s honosnými stavbami, na ktorých sa okrem kameňa a dreva používa aj v tejto oblasti doteraz neznámy stavebný materiál - tehla. Steny tehlových stavieb sú väčšinou budované z nepálených tehál. Tieto sa vyrábali v dvoch rozmeroch. Menšie sa tvarom a rozmermi len málo líšili od dnešných. Pálená tehla sa viac využíva v stavbách s podpodlahovým vykurovaním  a na strechách budov. Tehly boli vyrábané z jemne plavenej hliny a do tuha vypálené.

 

Obr. 1. 
Základné typy
rímskych tehál:
1 later
2 tegula
3 imbrex
4 tubulus
 

 

 

 

Podľa tvaru a použitia rozlišujeme tieto: Ploché štvorcové tehly (lateres) a duté tehly (tubules) boli súčasťou zložitého vykurovacieho systému, ktorý sa používal najmä v kúpeľoch. Jeho základom bolo teplovzdušné vykurovanie dlážky a stien miestnosti (hippocaustum). Podrobnosti o jeho výstavbe poznáme z diela rímskeho spisovateľa Marca Vitruvia Polia1. Zem najskôr vydláždili s pálenými tehlami s miernym sklonom ku kúrenisku. Na ne postavili z menších štvorcových tehál (20 x 20 cm) asi 60 cm vysoké piliere. Na piliere položili veľké štvorcové tehly (60 x 60 cm), ktoré tvorili základ dlažby. Na tehly potom naliali maltovú dlážku, ktorá mohla byť prekrytá dlaždicami. Okrem väčších dlaždíc pravouhlého tvaru sa na vykladanie dlážky používali menšie ozdobné dlaždice rôznych tvarov. Vykurovanie bolo neskôr zdokonalené použitím dutých teplovodných tehál v stenách stavieb, čím sa dosiahla intenzívnejšia cirkulácia vzduchu pod podlahou i v stenách. Tento vykurovací systém našiel uplatnenie aj v súkromných domoch – mohli si ho však dovoliť len najbohatší občania.

 

 

 

 

Obr. 2. Rekonštrukcia rímskej strechy a podpodlahového 
           vykurovania na výstave LATERARIUS v priestoroch 
          SNM - Archeologického múzea

 

 

Na odvlhčenie stien slúžili izolačné dosky (tegula mammata, tegula hammata), ktoré mali pravouhlý tvar a nožičky v rohoch.

 

 

 

 

 

Obr. 3. Izolačné stenové
          dosky proti vlhkosti: 
          A tegula mammata
          B tegula hammata
         (podľa Vitruvius 2001)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Najmä s ohľadom na prevenciu proti požiarom sa oveľa častejšie používala na rímskych stavbách vypálená strešná krytina. Priamo na konštrukciu strechy najskôr kládli veľké ploché škridlice so zosilnenými bokmi (tegulae). Miesta ich dotyku potom prekryli oblými korýtkami (imbrexces). Korýtka boli v dolnej časti rozšírené, aby nasadali na korýtka zo spodného radu. Najspodnejší rad korýtok  mohol byť zdobený antefixami – ozdobnými ukončeniami, ktoré mali najčastejšie podobu ženskej tváre. Najmä v neskoršom období využívali strešnú krytinu aj na iné účely – budovali z nej tehlové hrobky, ktoré na povrchu označili tehlovými strieškami. Plochými škridlami  vykladali aj steny kanálov. Pálené tehly našli využitie aj po rozbití. Ich fragmenty používali na spevnenie podkladu pre nové stavby, tehlová drť sa primiešavala do omietok a do malty.

               Nový stavebný materiál sa uplatnil aj pri budovaní vojenských táborov, ktoré vznikali na južnom brehu Dunaja s cieľom zabrániť pustošivým vpádom barbarských kmeňov. Hlavnou oporou rímskej obrany v Panónii boli legionárske tábory vo Vindobone (Viedeň), v Carnunte, Brigetiu a  Aquincu (Budapešť). Pri légiách vznikali dielne, ktoré zabezpečovali výrobu tehál pre potreby táborov. Tehly označovali kolkami légií – napríklad 10. légia z Vindobony signovala svoje tehly kolkami LEGXGEPF, alebo LEGXGPF. Kolok sa skladal zo skratky légie (LEG), z jej číselného označenia (X) a z prívlastkov Gemina (GE, G - zdvojená) a Pia Fidelis (PF – čestné označenie udelené cisárom Domitianom v roku 89).  Kolkami signovali tehly aj menšie pešie (kohors) a jazdecké jednotky (allae).

Medzi legionárskymi tábormi vznikali menšie tábory, v ktorých sídlili pomocné jednotky. Jedným z takýchto táborov bola  Gerulata v Bratislave – Rusovciach. Na základe nálezov kolkovaných tehál možno konštatovať, že sa na budovaní tábora v Gerulate podieľali najmä jednotky 10. légie z Vindobony a 14. légie z Carnunta. Vyskytujú sa však aj kolky 2. légie Italica, 15. légie a menších vojenských jednotiek – 5. kohorty   Lucensium a 1. kohorty Aelia Sagittariorum2. V Gerulate sú zastúpené aj tehly s kolkami civilných dielní (ATILIAE FIRMAE , C.I.IVL, CVACONSTKAR). Kolky z dielne Konštantína Karnuntského  sa našli aj na civilnom sídlisku v Bratislave – Čunove 3. Okrem kolkov sa na tehlách nachádzajú rôzne otlačky. Niektoré z nich – otlačky zvieracích labiek a ľudských chodidiel – zrejme vznikli náhodne. Svedčia o tom, že niektoré tehly sa sušili na zemi. Mohli sa však sušiť aj v dobre vetraných hospodárskych stavbách umiestnené na drevených policiach. Často sa najmä na plochej strešnej krytine vyskytujú oblúkovité žliabky. Ich funkcia nie je celkom jasná – uvažuje sa, že mohli slúžiť pri počítaní tehál, alebo zlepšovali odtekanie vody zo škridiel 4.

Rímska stavebná aktivita sa neobmedzovala len na južný breh Dunaja. Na jeho severnom brehu Rimania budovali predsunuté pevnosti  a obchodné stanice. Prvým rímskym oporným bodom v oblasti dnešnej Bratislavy bola výšinná poloha na Devíne. Strategickú výšinnú polohu nad sútokom Moravy a Dunaja v Devíne obsadzujú Rimania už v čase svojho príchodu za cisára Augusta a po celé rímske obdobie slúžila ako predsunutý bod obrany. Svedectvom dlhodobej stavebnej aktivity na výšinnej polohe v Devíne sú početné nálezy tehál prevažne s kolkami X. a XIIII. Légie. Existencia rímskej stavby v samotnej Bratislave zatiaľ nie je potvrdená. Priamo z centra mesta sú známe kolkované rímske tehly z troch polôh. Na Laurinskej ulici pri stavbe Primaciálneho paláca v 17. storočí narazili na „rímske základy tak tvrdej štruktúry, že ich bolo treba odstreliť“5. Z tohto múru údajne pochádzajú dve rímske tehly s kolkami  LEGXVAPOL a ATILIA FIRMAE, ktoé boli odovzdané do múzea v Ostrihome. Podľa inventára Mestského múzea však druhý kolok v skutočnosti pochádza z Carnunta 6 a preto je aj súvislosť kolku XV. légie so spomínaným múrom neistá. Najväčší počet tehál s kolkami sa našiel na hradnom kopci v sekundárnych polohách 7. Časť z nich bola druhotne použitá pri stavbe veľkomoravskej baziliky. Medzi kolkami X. a XIIII légie prevládajú kolky LEGXIIII G AN. Ich datovanie do prvej štvrtiny 3. storočia umožňuje ich prívlastok Antoniniana.  Zo sekundárnych polôh pochádzajú aj kolkované tehly XIIII. légie, ktoré sa len nedávno našli pri výskume v Dóme sv. Martina na úpätí hradného vrchu 8.

 

 

 

Obr. 4. Stenová tehla  kolkom XIIII. zdvojenej légie (LEG XIIII G ANT) z hradu Devín

 

 

Len cca. 12 km vzdušnou čiarou od  Devína postavili v druhej polovici 2. storočia stanicu  v Stupave. Na budovaní týchto stavieb sa podľa nálezov kolkov na tehlách podieľali najmä vojenské jednotky z Carnunta a Vindobony9. Odlišná situácia je v tábore v Iži pri Komárne, ktorý budovali vojaci z neďalekého legionárskeho tábora v Brigetiu (Szőny v Maďarsku)10. Najstarší tábor v Iži je pozoruhodný aj tým, že stavby v ňom postavili z nepálených tehál v čase markomanských vojen v druhej polovici 2. storočia. Stavby na rímsky spôsob si dávali budovať aj bohatí germánski náčelníci (Bratislava – Dúbravka, Cífer-Pác, Milanovce). Na týchto stavbách väčšinou prevažujú tehly s kolkami civilných tehliarov z Panónie (SEPT/IMII/ VIT/ALIS/, CENT KARVS, skupina OFARN, C.VAL CONST CAR, ..L.SEX..)11.

 

 

 

Obr. 5. Rímske stavby na Slovensku a legionárske tábory v ich susedstve

 

 

Zatiaľ čo nepálené tehly použité napríklad pri stavbe príbytkov v rímskom tábore v Iži boli pravdepodobne vyrobené z materiálu z miestnych zdrojov, pálená tehla musela byť dovážaná z rímskeho územia. Najjednoduchším spôsobom transportu tehál na barbarské územie bolo využitie vodných tokov, preprava po suchej zemi bola vzhľadom na absenciu pevných komunikácii zložitá a finančne náročná.

 

Poznámky:

 

1  Vitruvius, M: Deset knih o architektuře. Praha 2001, s. 188

2 Kraskovská, Ľ.: Kolkované rímske tehly z polohy Bergl v Bratislave Rusovciach. In: Zborník SNM 85, Archeológia 1, 1991, s. 49-68.

3Schmidtová – Jezná 2000: Villa rustica v Bratislave – Čuňove. Pam. Múz. 2000/3, s. 19; Schmidtová, J. – Jezná, J. 1999: Villa rustica v Bratislave-Čuňove. Výrobky carnuntského tehliara. Zbor. MM Bratislava. XI, 1999, s. 5-12.

4Brandl, U. 1999: Untersuchungen zu den Ziegelstempeln römischer Legionen in den nordwestlichen Provinzen des Imperium Romanum. Katalog der Sammlung Julius B. Fritzemeier. Rahden/Westf. 1999, s.14-17.

5T. Ortvay: Geschichte der Stadt Pressburg. Bd. I. Pressburg – Bratislava 1892, s. 41.

6 Štefanovičová a kol. 1993. Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, s. 236.

7 Fiala, A.: Bratislavský hrad v dotyku rímskeho limesu. Pamiatky a múzeá      1991/1, s. 31.

8 Štefanovičová a kol. 2004: Dóm sv. Martina v Bratislave. Archeologický výskum 2002 – 2003. Bratislava 2004, s. 22).

9Plachá, V. – Pieta, K.: Römerzeitliche Besiedlung von Bratislava – Devín. Archeol. Rozhledy 38, s. 350; Fiala, A.: Bratislavský hrad v dotyku rímskeho limesu. Pam. Múz. 1991/1, s. 30; Turčan, V.: Nálezy kolkovanej stavebnej keramiky z rímskej Stanice v Stupave z výskumov v rokoch 1987 až 2004 (predbežná správa). In: LATERARIUS.

10 Rajtár, J.: Nálezy kolkovaných tehál z výskumu rímskeho tábora v Iži v rokoch 1978-1984. In: Štud. Zvesti AÚ SAV 23, 1987, s. 53-92.

11 Elschek, K.: Rímsko – germánska vidiecka usadlosť s kúpeľom v Bratislave – Dúbravke. Pam. Múz. 2000/3, s. 28; Kolník, T.: Cífer-Pác – záhada na pokračovanie. Germánska rezidencia alebo aj rímska vojenská stanica?. Pam. Múz. 2000/3, s. 43; Kolník, T.: Ausgrabungen auf der römischen Station in Milanovce in den Jahren 1956 – 1957. In: Limes Romanus Konferenz, Bratislava 1959, s. 40-44.

 

pdf na stiahnutie

 

 

Posledná zmena: 08 Nov 2011 o 14:43

Späť